Používatelia Microsoft Internet Explorera :
Použite prosím kvalitný prehliadač Firefox alebo GoogleChrome !

Duchovné príčiny nespravodlivosti vo svete. Časť IV: Otázky a odpovede

Milan Rusko 25 August 2013 PDF Tlačiť E-mail

Ahojte, ďalšie stretnutie bude 25.8.2013 o 18:00 na námestí pod vežou.

Minule sme hovorili o hlavnej globálnej nespravodlivosti dneška, ktorou je útlak, v prvom rade útlak ekonomický. Hovorili sme o príčine útlaku, ktorou je hlavne túžba po bohatstve a moci, ktorá v dušiach určitej skupiny ľudí nemá zábrany. Hľadali sme zdroj tejto túžby a našli ho v akomsi obraze plného bohatstva a plnej moci, ktorý je ukrytý kdesi hlboko v duši každého človeka a ktorý za istých okolností sa prejaví tak, že človek získava bohatstvo a moc tak, že o ne oberá iných, čo už je nespravodlivosť. Spomenuli sme aj to, prečo je zapísaný v nás tento obraz bohatstva a moci, že jeho pôvod treba hľadať v prvopočiatočnom stave našej duše, teda v stave bohatstva a moci, v ktorom naša duša už musela byť a tento stav duše môžeme nazvať stavom absolútnej blaženosti, stavom Božským alebo aj spojením s Bohom. Teraz si zopakujeme najdôležitejšie a najspornejšie body v otázkach.

Čo je spravodlivosť?
Spravodlivosť môžeme definovať z globálneho hľadiska ako trvalú udržateľnosť v sociálnej oblasti. Dnes sa hovorí hlavne o trvalej udržateľnosti v oblasti životného prostredia. Pred 100 rokmi, keď priemyselná revolúcia začala rozkvitať, však o nej nechyrovali, ako ani dnes nehovoria o sociálnej udržateľnosti. Trvalá udržateľnosť spoločnosti vyžaduje také správanie jej členov, ktoré ľudí spája a odmieta také správanie, ktoré ľudí rozdeľuje. Z pohľadu jednotlivca to potom znamená správať sa k ľuďom tak, ako chcem, aby sa ľudia správali ku mne a nerobiť iným to, čo nechcem, aby iní robili mne.

Existuje objektívna spravodlivosť alebo spravodlivosť vníma každý len zo svojho uhla pohľadu?
Objektívna spravodlivosť je práve tam, kde sa spájajú jednotlivé subjektívne vnímania spravodlivosti jednotlivcov, teda v ich spoločnom prieniku. Objektívna spravodlivosť je niečo, čo každý človek považuje za spravodlivé, pokiaľ sa dokáže odosobniť od svojich egoistických záujmov.

Čo je to útlak?
Útlak je získavanie životnej energie na úkor iných ľudí, teda vyciciavanie iných. Dnes sa tu deje hlavne ekonomický útlak a to je vyciciavanie cez peniaze, ktoré sa uskutočňuje cez predaj základných životných potrieb, či cez povinné odvody (hlavne cez tunelované dane a tunelované zdravotné poistenie). Ďalším útlakom je aj mediálne vymývanie mozgov, kedy sú ľudia manipulovaní tak, aby nepoznali pravdu, nepoznali, že a ako sú utláčaní. Je to zašliapavanie pravdy a presmerovávanie zmyslu pre spravodlivosť už v zárodku v našej duši cez dezinformačné médiá.

Je príčinou nespravodlivosti vo svete len túžba po bohatstve a moci?
Nie. Táto túžba je len polovičnou podmienkou. Druhú polovicu tvorí určité zatienenie zmyslu pre spravodlivosť a zatienenie empatie v človeku. Až potom človek stratí zábrany a ide za svojou túžbou po bohatstve a moci bez ohľadu na iných.

Dá sa nespravodlivosť vo svete riešiť len nájdením vnútorného bohatstva a vnútornej moci?
Nie. Nespravodlivosť vo svete sa dá riešiť aj tak, že podporujeme tie brzdy, ktoré človeka brzdia v neobmedzenom hrabaní. Sú to rôzne systémy spoločenského usporiadania, ako sú rôzne modely socializmu, priamej demokracie a podobne. Tieto apelujú na tú druhú príčinu a snažia sa v ľuďoch podnecovať zmysel pre spravodlivosť, empatiu, cítenie spoločnosti ako celku. Sú to všetko fajn ušľachtilé snahy. Ale neriešia jadro problému, to jest naplnenie našej túžby po bohatstve a moci. Riešia len jej obmedzovanie. Čiže je to ako keď burinu zvrchu odstrihávame ale nevytrhneme ju s koreňom.

Nie je chamtivosť a mocibažnosť len na osobnom rozhodnutí človeka? Každý sa predsa môže rozhodnúť, či bude jednať tak alebo onak.
Áno, čiastočne, v oblasti toho obmedzenia sa každý môže rozhodnúť, či v sebe dá priestor zmyslu pre spravodlivosť alebo ho potlačí. Každý sa môže rozhodnúť, či v sebe dá priestor empatii a sociálnemu cíteniu alebo ho v sebe potlačí. Ale niektorí zašli tak ďaleko, že nemajú v sebe ani zvyšky sociálneho cítenia a tak sa už nerozhodujú slobodne, ale sú pudení svojou túžbou. A aj týmto ľuďom sa dá pomôcť tým, že ich dovedieme k poznaniu skutočného zdroja všetkého bohatstva.

Žeby niekedy v minulosti mali ľudia naplnenú túžbu po vlastníctve hmotných statkov? Aký máš na to dôkaz?
Áno, ľudia majú v sebe túžbu po vlastnení a ovládaní preto, že ju už raz naplnenú mali. Dôkazy sú dva: Jeden nepriamy, druhý priamy. Ten nepriamy je logický. Logicky nie je možné nájsť iný dôvod pre túžbu po vlastnení. Niektorí síce tvrdia, že je to chorobná hrabivosť, akási mánia. Ale nie je to tak, lebo chorý človek skončí v blázinci a nie na kráľovskom tróne. Psychicky chorí ľudia sú aj psychicky labilní a nemajú dostatok energie na to, aby získali nejakú moc. Iní tvrdia, že je to akási zmluva s diablom, že oni sa mu odovzdali a diabol im dal moc nad svetom. Ale zase: aký diabol? A prečo by diabol mal mať moc nad svetom? Ja vychádzam z toho, že každý človek je v jadre dobrý a každý túži byť šťastný. A túžba po bohatstve a moci, vlastnení a ovládaní je úplne legitímna, vlastná všetkým, nielen psychopatom. Logicky musí mať nejaký zdroj, ktorý túto túžbu generuje. A tým zdrojom logicky môže byť len naplnenosť tejto túžby ukrytá v nás, teda že naša duša túto naplnenosť už niekedy zažívala a zostala nám v podvedomí.
Druhý dôkaz je priamy. Tým je priamy zážitok naplnenia tejto túžby. Každý, kto má tento zážitok, vie, o čom to je. A kto nemá, nepochopí to úplne, až pokiaľ ho nenájde.

A nezabudol si na citový dôkaz?
Áno, citovým dôkazom je to, že všetci túžime byť šťastní, cítiť sa slobodne a isto, ako doma, všetci túžime, aby nás ľudia prijímali a mali radi. Ale prečo sú v nás uložené tieto túžby? Proste preto, že tento stav, po ktorom túžime je v nás v podobe praspomienky.

Chceš povedať, že páchatelia nespravodlivostí nie sú psychopati ani sociopati, ale len ľudia túžiaci a hľadajúci?
Psychopati nie sú, ináč by nezískali takú moc. Sociopati zrejme sú, lebo majú v sebe potlačenú empatiu, sociálne cítenie a zmysel pre spravodlivosť. Ale v prvom rade sú to ľudia trpiaci, ktorých ženie túžba, ktorá môže byť naplnená, ale oni ju napĺňajú nesprávnym spôsobom, teda sú nevedomí. A dá sa im pomôcť tak, že ich privedieme k naplneniu tejto túžby.

Mali sme tu predsa kopu duchovných prebudení a náuk, ale žiadny z nich neskoncoval s nespravodlivosťou vo svete. Ako chceš skoncovať ty?
To je výborná a dôležitá otázka. Problém je v tom, že dejiny píšu mocnári a tí nemohli pochopiť ani jedno z duchovných prebudení. Každé to duchovné prebudenie skutočne skoncovalo s nespravodlivosťou, najprv každý sám v sebe, potom medzi sebou. Zmenili svoj pohľad na svet a keď uzreli vyššiu spravodlivosť, uzreli Život v globálnom merítku, všetko sa im javilo spravodlivé, aj ich mučenícka smrť. Do mnohých krajín vniesli množstvo radosti, množstvo dobra a aj množstvo spravodlivosti. Trvalo to nejaký čas. Potom to zaniklo. Zaniklo a zabudlo sa. Kronikári o tom nepísali, lebo tomu nerozumeli. Ani oni, ani vládcovia. Zostali len kroniky o vojnách. A tak sa nám dnes javí, akoby celé dejiny boli dejinami nespravodlivosti. Ale nie je to tak, keby bolo, už dávno by civilizácia zanikla. Ľudstvo dnes existuje len vďaka tomu, že keď sa navŕšila nespravodlivosť, vždy sa našli ľudia, ktorí spravodlivosť vo svete obnovili.

 

Milan Rusko

Komentárov (0)
Len registrovaní užívatelia môžu pridať komentár!