Používatelia Microsoft Internet Explorera :
Použite prosím kvalitný prehliadač Firefox alebo GoogleChrome !

Zabudnutý Platón

Milan Rusko 25 Január 2014 PDF Tlačiť E-mail

Kde sa dvaja bijú, víťazí tretí

Úvaha o živote pred a po živote, z pohľadu "Cui bono" - "Komu/čomu to osoží"

Platón

Akú má cenu zaoberať sa životom pred narodením a životom po smrti? Nestačí človeku žiť tak, ako cíti, žiť prítomnosťou, žiť slušne, spoločensky, byť šťastný s tým, čo mu život priniesol a nešpekulovať, čo je za dverami, ktoré je ťažké až nemožné otvoriť?

Som za to, že má zmysel zaoberať sa aj vecami medzi nebom a zemou. Prvým dôvodom je všeobecná ľudská túžba po poznaní, chceme poznať, chceme pochopiť, chceme rozumieť, chceme vedieť. Navyše si treba uvedomiť, že to, čo považujeme za svoju vlastnú prirodzenosť a za spontánnu prítomnosť, je vo veľkej miere podmienené historicky. Proste aj svoje myšlienky a názory, čo ako sa zdajú byť naše vlastné, sme v skutočnosti z veľkej časti zdedili po predkoch. V tomto nás najviac ovplyvnilo kresťanstvo. Ovplyvnilo veriacich aj neveriacich. Kresťanstvo, ktoré ponúka istý nadhľad nad životom v zmysle témy. Aj preto má zmysel si veci rozobrať, zostúpiť trochu do toho spoločenského podvedomia a pozrieť si, čo sú to za živiny, z ktorých vyrastáme ako strom zo zeme.

Ale tretím a najdôležitejším dôvodom na hľadanie odpovedí na otázky, ktoré presahujú bežnú ľudskú skúsenosť, je otázka morálky, otázka riešenia morálnej krízy súčasnej spoločnosti. Vnímavejší ľudia si všimli, že problémom súčasnosti nie je preľudnenie alebo nedostatok zdrojov, pôdy, vody. Problémom je, že pár ľudí má obrovskú spotrebu zdrojov, zatiaľ čo masy sú utláčané, zdierané, klamané, ohlupované, demoralizované, zámerne rozhádavané, rozdeľované a stavané proti sebe. A som za to, že ak chceme riešiť tieto veci, nepomôžu len petície, nepomôžu len demonštrácie, nepomôže len priama demokracia, nepomôže nejaký vodca, ktorého budeme nasledovať. Čo môže pomôcť, je hlboká premena človeka v Človeka a ľudí v Ľudstvo. A v hľadaní tejto premeny treba pristúpiť aj k veciam, ktoré nás presahujú, hľadať nadzmyslové, zodpovedať zdanlivo nezodpovedateľné, postaviť sa zdanlivo neriešiteľnému.

Život pred životom a život po živote nie je možné skúmať priamou skúsenosťou. A tých pár ľudí, ktorí nejakú skúsenosť mali (napríklad zažili klinickú smrť) a vrátili sa, tí môžu byť považovaní za bláznov a fantastov. Použijeme teda kritérium starých Rimanov "Cui bono", teda "Komu to osoží", ktoré si trošku otočíme na "Čomu to osoží". Toto kritérium sa hojne používalo v starom Ríme v kriminalistike, podľa ktorého najpravdepodobnejším páchateľom nejakého zločinu je ten, kto má z neho najväčší osoh. A občas sa používa aj dnes, napríklad v slávnom detektívnom seriáli "Inšpektor Colombo". Napríklad zoberme si pád dvojičiek 9/11. Aký osoh z neho mali arabskí teroristi a aký osoh z neho mala americká vláda? Alebo občianska vojna v Sýrii: Aký osoh z nej má sýrska opozícia a aký osoh z nej majú globalistické svetovládne skupiny? Zoberme si streľbu v Kijeve: Aký osoh z nej má ukrajinská vláda a aký osoh z nej majú tí, ktorí chcú prevziať moc?

Rozoberme si teda všetky známe pohľady na život a jeden pozabudnutý, z pohľadu, čomu osožia, ako nás ovplyvňujú, k čomu nás vedú, inšpirujú, motivujú. Teda aký majú dosah na naše súčasné rozhodovanie a smerovanie. Treba tiež povedať, že nikto z nás nepatrí len do jednej skupiny. Každá z tých skupín je v každom z nás, len v rôznej miere a záleží, čomu v sebe dávame prednosť, čo z toho v sebe rozvíjame.

Ako prvý zoberme ateistický pohľad, ktorý hovorí: "Niet ničoho pred životom a niet ničoho po živote." Tento pohľad vedie hlavne k užívaniu si ľahko dostupných slastí, k pokľudnému životu v rodine, medzi priateľmi, čo nie je vôbec zlé. Problém týchto veriacich nastáva až v nejakých ťažších situáciách. Keď hrozí strata postavenia, hrozí strata majetku alebo strata života. Človek, ktorý verí, že smrť všetko ukončí, má väčší strach zo smrti a pud sebazáchovy, ktoré ho tlačia: Nebojuj za nejaké ideály, ale uži si, čo sa dá. Takíto ľudia môžu bojovať za vznešené všeľudské ciele, dokonca môžu obetovať svoj život pre priateľov. Ale ich vnútorná osobná motivácia nie je veľmi silná a mnohých to sťahuje k užívaniu si prítomného života. Sú štedrí voči priateľom, ale aj očakávajú, že zo svojich priateľov budú niečo mať. Súkromný majetok, ktorý si nazhromaždili v živote, je často pre nich posvätný.

Nehovoriac o tých ateistoch, ktorí hromadením materiálnych statkov a pôžitkov zaplátavajú dieru vo svojej duši a tým spôsobujú mnoho utrpenia druhým. Vyrastal si v chudobe? Teda ber, hromaď. No nevie sa toho nasýtiť, nikdy nemá dosť. Bol si zaznávaný, odmietaný, nemilovaný? Bež za slávou, hromaď si fanúšikov, obdivovateľov. No nevie sa toho nasýtiť, nikdy nemá dosť. Prečo? Lebo dieru v duši týmto nezapláta.

Ďalej zoberme pohľad agnostický, ktorý hovorí: "Nevieme, čo bude po živote". Je podobný ateistickému, no nie je tak radikálny, je otvorený hľadaniu pravdy. S takýmito ľuďmi sa lepšie komunikuje. No v princípe sa tiež orientujú len na bežné zmyslové hodnoty, ako je majetok a pôžitky, nevynímajúc dobré vzťahy s priateľmi. Spravodlivosť ich zaujíma len potiaľ, pokiaľ sa sami cítia byť ukrivdení alebo sa krivdí ich priateľom. Môžu to byť naozaj veľmi dobrí aj morálni ľudia, ale v podstate nemajú žiadnu motiváciu bojovať za vznešené ideály, za všeľudské dobro, pokiaľ sa ich zlo priamo nedotýka. To nevylučuje, že môžu o všeľudskom dobre filozofovať, ale často zlyhávajú, ak majú pre to niečo obetovať. A keď aj bojujú za dobro a spravodlivosť, nie vždy používajú tie najčistejšie spôsoby, majú tendenciu klin klinom vyrážať, byť zlým k zlým ľuďom, pretože kdesi vo vnútri ich drží stále ten pocit obmedzenosti na tento telesný život a potreba užiť si všetko dobro tu a teraz. Ale ako som napísal vyššie, toto je v každom jednom z nás, aj keď sa hlásime k inému svetonázoru, ten strach o život a pud sebazáchovy, potreba užívať si, to všetko je v nás.

Dostávame sa k pohľadu kostolno-kresťanskému, pohľad, aký sa tu stáročia vyučoval. Hovorí: "Po smrti je niečo ako večná blaženosť a niečo ako večné zatratenie. Nevieme presne, čo to je, ale to dobré je pripravené pre dobrých a zlé pre zlých." O živote pred narodením kostolno-kresťanský názor hovorí, že neexistuje. Duša vraj vzniká pri počatí dieťaťa. Čiže v tomto je podobný tomu ateistickému pohľadu. Zámerne hovorím kostolno-kresťanský názor, nehovorím o pôvodne-kresťanskom názore, ktorý sa teda od toho kostolného môže líšiť.

Prvá vec, ktorá z tohto pohľadu priam srší, je strach. Hrozba večného zatratenia je omnoho strašidelnejšia, než ateistické nebytie. Čiže tento názor nás učí: Máme byť dobrí, máme byť spravodliví, ľudskí, ale máme to robiť zo strachu pred večným trestom. Na druhej strane je pekné, že tí, ktorí neškodia iným, sa nemajú čoho báť. Je pekné učiť sa láske k ľuďom, nezištnej pomoci núdznym, spolupatričnosti. Ale charakter človeka sa neprejaví, keď je medzi priateľmi, charakter človeka sa prejaví, keď sa dostane do krízovej situácie. Rovnako aj charakter nejakej ideológie, názoru sa prejaví až v nejakých konfliktoch. V tomto prípade konflikt vzniká, ak začneme posudzovať, čo morálne je a čo morálne nie je. Ľudia, ktorí sú dobrí zo strachu, majú tendenciu držať sa naučených alebo napísaných príkazov. Zvonku je im vnútený strach a zvonku je im vnútená morálka. A keď zbadajú človeka, ktorý nezapadá do ich morálnej schémy, považujú ho za nemorálneho. Niekto nadáva, používa vulgarizmy? Uráža Boha! Je nemorálny. No čo je to za Boha, ktorý sa vie uraziť? A čo potom s tými nemorálnymi? Boh ich odsudzuje, aj my ich odsúdime. Nebavíme sa s nimi, sú to pre nás pekelníci. K takémuto postoju vedie tento názor, či si to niekto uvedomuje alebo nie, toto sú dôsledky tohto názoru v každodennom živote. Potom tu máme náboženské vojny. Preto, že dve strany chápu morálku každý po svojom a každý sa bije za tú svoju predstavu a každý máva svojou knihou nad hlavou kričiac, že tu je napísaná tá pravá morálka.

A čo na to vodca, sám Nazaretský? Hovorí: Milujte aj svojich nepriateľov. A môže Boh, ktorý miluje svojich nepriateľov držať ich vo večnom treste? Nám káže robiť niečo a on sám robí iné? Takže kto má čistý zrak, vidí tu úplne jasne ten vnútorný rozpor, ktorý je neudržateľný. Toto učenie protirečí samo sebe, respektívne kostolné kresťanstvo protirečí tomu originálnemu.

Samozrejme múdri ľudia vedia, kde sa vzala táto morálka strachu. Sú to zákony štátu, ktoré fungujú na princípe strachu. Je to vôľa mocnárov, ktorí svojich poddaných pod hrozbou strachu nútia vykonávať svoju vôľu. Aj dnes je každému jasný trest za neplatenie daní a odvodov. Exekútori už číhajú a pokukujú po našom dome. A podobne to bolo v starom Ríme za cisára Konštantína, okolo roku 313-325, kedy kostolné kresťanstvo vznikalo a odkopírovalo rímsku daňovú poslušnosť do morálneho systému, aby si ríša ľudí podmanila nielen finančne, ale aj duševne. Nič proti morálke kostolného kresťanstva, ale naviazať morálku na strach vedie k jej deformácii. Potom to už nie je morálka zvnútra, ktorú cítime, ale je to naučený príkaz, ktorý sa bojíme prekročiť. Strach je najlepší spôsob na ovládanie más. Aj dnešní mocnári to vedia, keď ľuďom púšťajú správy plné negatívnych udalostí. Aj starí Rimania to vedeli.

Toto si mnohí všimli a dokonca aj tí, ktorí pravidelne chodia do kostola, začínajú pripúšťať iný názor. Naskytá sa tu teda hinduistický pohľad reinkarnácie. Hovorí: "Po smrti bude nové zrodenie, podľa zásluh. Pred životom bolo iné zrodenie a podľa toho, ako sme vtedy žili, sme sa dnes narodili." Tento pohľad je omnoho umiernenejší, pretože žiadny trest nie je večný. Vždy má človek šancu svoje zlé činy napraviť. A zároveň si dôsledky svojich činov zlíže sám, čiže je tu akási večná spravodlivosť. Ak som druhých okrádal, v ďalšom živote sám budem v roli okradnutého. Ak som druhých bil, v ďalšom živote sám budem bitý. Preto aj mnoho ľudí tomuto názoru podľahlo, majúc ho za absolútnu pravdu.

No v porovnaní s tým kresťanským má aj svoje nevýhody. Ten kresťanský považuje život za jedinečný, neopakovateľný. Má zmysel prežiť tento život pekne a zodpovedne, pretože sa už nezopakuje. Ži tak, ako posledný krát. Zato v reinkarnácii vôbec nevadí, že niekoho zabijú. Veď sa narodí znova. Ak niekto trpí, načo mať s ním súcit? Veď si to iste zaslúžil z minulých životov. Deje sa niekomu krivda? Jednak si ju zaslúžil, jednak keď si potrpí, zase sa bude mať v ďalšom živote dobre.

Čiže tu vnímam, že názor reinkarnačný vedie k istej neúcte k životu, k ľahostajnosti voči utrpenia, k ľahostajnosti voči nespravodlivosti. Tiež k pohŕdaniu tými, ktorí sú v biede, pretože si to vraj sami zaslúžili. Takýto postoj berie vietor z plachiet všetkým bojovníkom za spravodlivosť. Načo sa snažiť o zmenu, keď tú nespravodlivosť, v ktorej sme, sme si sami zaslúžili?

Ďalšia vec: reinkarnačný názor predpokladá, že my vieme, čo je morálne a správne. Keď zabijem, budem zabitý, keď oklamem, budem oklamaný. Čiže treba sa správať k druhým tak, ako chcem, aby sa oni správali ku mne. Nič proti tomu, to je veľmi pekná vec. Ale stále je to nejaká morálka zvonku, z rozumu. Chýba tu niečo vnútorné, vnútorný pohon. Stále je tu tá morálka strachu, strachu z nepohody ďalšieho zrodenia.

Ako by to malo byť? Odkiaľ by mala vychádzať morálka človeka? Zo srdca, zvnútra, z našej dobrej prirodzenosti, ktorú treba v sebe objaviť, rozvíjať, aby rástla a tá horšia naša prirodzenosť, aby nedostávala toľko priestoru. Aby som sa nemusel ovládať a riešiť, či konám dobre, či zle, ale aby dobro vyvieralo zo mňa úplne prirodzene, ako dobro vody z prameňa, ako dobro tepla z ohňa. Toto vie mnoho ľudí. Ale existuje k tomu nejaký svetonázor? Mnohí si to nevedia dať dokopy, ale strom musí vyrastať z nejakej pôdy. Zo zlej pôdy nemôže rásť strom s dobrým ovocím. Z pôdy ateistického a agnostického strachu zo smrti, ani z pôdy náboženského strachu z pekla alebo strachu z ďalšieho zrodenia nemôže vyrastať dobrý strom spontánnej morálky, úprimného dobra. Úprimné dobro môže vyrastať len z pôdy úprimného dobra.

Dobre a existuje teda nejaký iný názor, nejaká filozofia bez strachu? Áno, existuje a iste nie jedna. Jednou je stará známa, ale zabudnutá filozofia Platóna. Hoci podľa mňa Platón len spísal poznanie Sokratovo, ktoré sa potom šírilo ďalej v aténskej Akadémii, ktorá existovala 916 rokov (hoc aj zruinovaná), než ju zrušil kresťanský cisár Justinián v roku 529. Inšpirovala aj vznik prvých univerzít, najprv v arabskom svete, neskôr aj vo svete kresťanov.

Aténska školadČo hovorí Platón? Hovorí: "Naša duša existovala pred narodením v Absolútnom bytí a vedomí. Pri narodení zabudla, ale stopa spomienky zostala, v niekom menšia, v niekom väčšia. Táto stopa nás inšpiruje, či pudí hľadať to stratené, obnoviť to zabudnuté. Pudí nás hľadať dobro, krásu a pravdu, ktoré už kdesi vnútri, v spomienke bytostne poznáme. Po smrti sa nemá kam duša vrátiť, len znovu tam, kde predtým bola, do dokonalosti."

Všimnime si, ako táto filozofia, tento názor, vyberá z kresťanstva aj z hinduizmu všetko dobré a odstraňuje všetok strach. Ak kresťanstvo považovalo život za jedinečný a neopakovateľný, je to tu. Ak hinduizmus považoval život za večný do minulosti aj do budúcnosti, je to aj tu. Ak však obe učili morálke, tu tá morálka nie je napísaná na papieri, ani daná rozmýšľaním. Platónska morálka vyviera zvnútra, z praspomienky na dobro, ktoré bytostne poznáme. Len si spomenúť, je to v nás. Tu nemá miesto strach, tu nemá miesto poslušnosť, tu sa riadime poznaním Boha, ktoré je v nás. Vo všetkých ľudských dušiach bez rozdielu. V dobrých aj v zlých. Tí zlí sú len akýsi pomýlení, popletení, nevedomí.

Niekto povie: Ak zrušíme strach, ľudia sa budú správať živelne a to povedie k nepokojom, k zvadám, k chaosu. Presne takto zaiste zmýšľal aj cisár Justinián, keď v roku 553 zvolal 2. carihradský koncil, aby okrem iného vylúčil z kostolného kresťanstva posledné stopy Platónovho učenia a to náuku o preexistencii duše (že ľudská duša pred narodením existovala v Absolútnom bytí) a náuku o apokatastáze (že každá duša sa po smrti vráti do Absolútneho bytia). Bol to ten istý cisár Justinián, ktorý pred 24 rokmi rozpustil platónsku Akadémiu. Odsúdili nielen náuku, ale aj samotného nositeľa tejto náuky, kresťanského učiteľa a autora mnohých kníh, Origena z Alexandrie, 300 rokov po jeho smrti, exkomunikovali z kresťanskej cirkvi.

Teda dá sa žiť bez strachu z trestu? Dá sa byť dobrým človekom, aj keď nemám nad sebou bič? Ak sa dá, hľadajme teda také názory a filozofie, ktoré v sebe strach neobsahujú. To je princíp "Cui bono", "Komu/čomu to osoží". Nevieme, či tá alebo oná filozofia je pravdivá alebo nepravdivá. Ale môžme posúdiť, ako na nás vplýva a čo s nami robí. Ak máme v sebe stopy strachu, nielenže nemôžme byť dôsledne dobrými ľuďmi, ale navyše nie sme ani schopní postaviť sa na odpor zlu a nespravodlivosti vo svete.

Ďalšou vecou je princíp pomsty a to, ako si ho mnohí pletú so spravodlivosťou. Mnoho ľudí považuje princíp reinkarnácie za spravodlivý, lebo každý si zlíže dôsledky svojich činov. Platónov názor takúto "spravodlivosť" neobsahuje, pretože každá duša, dobrá aj zlá skončí nakoniec rovnako. Ale kde je potom spravodlivosť? Poviem, kde je spravodlivosť u Platóna, respektíve vo filozofii bez strachu. Predstavme si zločinca, ktorý stojí pred sudcom a zaslúžene ho čaká nejaký trest. A teraz nášmu zločincovi prebehne v mysli celý jeho život, no nie len tak, ako ho vnímal on sám, ale aj tak, ako jeho život vnímali iní, aj všetci, ktorým uškodil. V tejto vízii zločinec pocíti všetku bolesť, ktorú spôsobil iným. Zaleje ho pot, hanba aj slzy. Potom vízia skončí a zločinec povie sudcovi: Viem, čo som urobil, koľko bolesti som spôsobil a je mi to veľmi ľúto. Vtedy spravodlivý sudca povie: Ak si pochopil, viac už takto škodiť nebudeš. Si voľný.

Je to teda nespravodlivé rozhodnutie sudcu? Kto si myslí, že tento zločinec mal byť potrestaný? Je to spravodlivosť alebo len pomstychtivosť? Čo teda je spravodlivosť? To, že konateľ zla je potrestaný alebo to, že konateľ zla prestane konať zlo? Kto si myslí, že spravodlivé je nie potrestať, ale zmeniť človeka k dobrému, ten má blízko k filozofii bez strachu, filozofii nenásilia, kde Platónova filozofia je jednou a nám asi najznámejšou z nich.

Z pohľadu Platóna teda môžme predpokladať podobný proces, ako ten zločinec pred sudcom, že každá duša prejde niečím takýmto skôr, než sa navráti k Absolútnemu bytiu, ktoré je zároveň najvyšším dobrom, najvyššou pravdou a najväčšou krásou. A tento proces premeny duše možno zodpovedá pojmu "Posledný súd", ktorý poznáme z kresťanstva, avšak v trochu inom význame. Ako je známy Platónov výrok: „V dotyku lásky sa básnikom stáva každý“, tak môžeme výrok poopraviť na: “Pri dotyku s Absolútnym bytím sa svätým stáva každý“.

Záver: Prešli sme si teda 5 rôznych filozofií, či názorov na veci medzi nebom a zemou a dúfam, že sme v každej objavili kúsok seba, dúfam, že aj keď pravdivosť nejakej filozofie priamo overiť nevieme, že sme pochopili, že aj takéto metafyzické veci vieme posúdiť podľa toho, aký majú dopad na náš každodenný život a k čomu nás vedú.

Milan Rusko

Cui bono
http://cs.wikipedia.org/wiki/Cui_bono

Aténska akadémia
http://cs.wikipedia.org/wiki/Akademie_plat%C3%B3nsk%C3%A1

Druhý konstantinopolský koncil
http://cs.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%BD_konstantinopolsk%C3%BD_koncil

Origenes
http://sk.wikipedia.org/wiki/%C3%93rigenes

Komentárov (4)
  • krkavec  - duch náš pôvodný

    Pekný článok... Kus zdĺhavý ale príjemne sa čítal.

    Zaujímalo by ma, keby si sa pozrel na nášho ducha slovenského a očistil ho od kostolného kresťanstva - k čomu by si prišiel..?

  • Milan Rusko

    Maťo, slovenský duch očistený od kostolného kresťanstva bude asi podobný, ako čínsky duch očistený od povier a arabský duch očistený od príkazov... ;-)

    Celý článok je vlastne o tom, ako si očistiť ducha od sebaklamu. Takže kto kam zájde, tam je. Klam je rozmanitý, pravda len jedna.

    Takže človeka čistého vyciťujem ako spokojného so všetkým a bojovníka za dobro. Priateľský k ľuďom a predsa nezmieriteľný s útlakom. Odovzdaný svojmu osudu a predsa aktívne pretvárajúci svet... :-)

    Ale predpokladám, že Ty na toto odpoveď už máš alebo si aspoň niečo z nej našiel. Tak sem s tým...

  • Julo  - Duálny pricíp Platóna telo - duša

    nemusí byť pravdivý. Moja skúsenosť je taká ako som ju opísal v príspevku na týchto stránkach "Žijeme len raz". Naše vedomie vzniká, rastie, vyvíja sa spolu s naším telom a rovnako s ním zaniká. Tiež niektoré Milanove úvahy ako by sa kto morálne či nemorálne správal nemusia odrážať skutočnosť. Narážam na správanie sa ateistov, pretože sa sám za ateistu pokladám.

  • Milan Rusko  - Julko

    Julko, vďaka za reakciu. Myslel som aj na Teba a podobných humanistických ateistov, keď so písal článok. Ateista môže byť aj dobrým človekom, morálnym, prospešným, spravodlivým, dokonca za dobro iných môže obetovať aj svoj život.

    Ale v porovnaní s tým, ktorý verí v pokračovanie života aj po smrti, nemá takú silnú motiváciu obetovať svoj život. Nemyslím len obetovať fyzicky, ale podstúpiť nejaké nepohodlie.

    Zmysel článku je "Cui bono", a v tomto zmysle ateizmus nedáva takú až inšpiráciu pre dobro a spravodlivosť, ako viera. Druhá vec je, že kopa ateistov sú omnoho lepšími ľuďmi, než sú mnohí veriaci, to je zase tiež pravda.

    Či existencia posmrtného života je alebo nie je, to sme tu nerozoberali. Len dôsledky tohto postoja... ;-)

Len registrovaní užívatelia môžu pridať komentár!