Používatelia Microsoft Internet Explorera :
Použite prosím kvalitný prehliadač Firefox alebo GoogleChrome !

O sociálnej spravodlivosti

Milan Rusko 07 December 2010 PDF Tlačiť E-mail

Druhá časť rozhovoru s PhDr. Ľubošom Blahom, PhD. Prvú časť nájdete tu.

Demokracie dozrává
do žaludečních vředů,
bez poctivosti, bez práva
a hlavně bez ohledů,
a je to mýlka soukromá,
snad z optického klamu,
že místo srdce břicho má
a místo duše tlamu.
Karel Kryl

1. Zaoberáte sa hlavne pojmom "Sociálna spravodlivosť". Čo to vlastne je? Nie je to čistá utópia? A nie je sociálne spravodlivé aj to, že podnikateľ, ktorý je tisíckrát užitočnejší spoločnosti, než niekto iný tým, že dáva ľuďom prácu plus potrebný tovar/služby, zarába aj tisíckrát viac?

Zaoberám sa pojmom "sociálnej spravodlivosti" analyticky. To znamená, že skúmam, čo tento pojem znamená a na čo odkazuje. Spravodlivosť je normatívny termín a ako každý normatívny termín odkazuje na nejaký ideál. Nedá sa dosiahnuť ani absolútne naplnenie sociálnej spravodlivosti, ani iných hodnôt, ako napríklad slobody či stability atď. Vyčítať však normatívnym pojmom, že sú utopické, to by ste nikdy nemohli tieto pojmy realisticky používať a ako vidíte, už v pokračovaní vašej otázky ste sa určitej intuícii o spravodlivosti nevyhli. Jednoducho, normatívne pojmy sa používajú celkom bežne a úlohou filozofov je, aby skúmali, ako sa majú používať správne. Jeden z možných logických argumentov na odôvodonenie určitého používania pojmu sociálna spravodlivosť obhajujem aj ja a spájam ho s kritériom čistého úsilia, resp. pracovistosti. Existujú samozrejme aj iné kritériá, jedno z nich naznačujete vo vašej otázke. Je to variácia na utilitaristické kritérium užitočnosti. Klasici utilitarizmu kedysi verili tomu, že raz bude existovať akýsi objektívny "utilimeter", ktorý zmeria, čo je užitočné a čo nie a podľa toho ocení ľudí. Ale nič také dodnes neexistuje a potom je ťažké odpovedať na vašu otázku, či je podnikateľ užitočnejší než povedzme lekár. Podľa môjho názoru nie je, napokon, podnikateľ plní svoje spoločenské funkcie (ponúka prácu na mzdu, umožňuje vyrábať) len preto, aby dosiahol svoj zisk a rovnako tak by to mohlo robiť aj družstvo, obec či štát, čiže otázka skôr znie, či je naozaj nevyhnutným subjektom sociálnych funkcií, ktoré ste označili za užitočné pre spoločnosť. Isté je, že takéto problémy treba podrobne skúmať, intuície o spravodlivosti nás často dovedú do logických kontradikcií. Podľa môjho kritéria čistého úsilia by bolo možné, aby zarábal podnikateľ tiscíkrát viac ako iní ľudia jedine vtedy, ak by bol aj tisícnásobne viac pracovitejší ako iní ľudia. Ak povedzme podnikateľ bude robiť tisíc hodín ročne a lekár iba jednu hodinu ročne, potom ten pomer jeho odmeny má zmysel. Inak nie. Vysvetľlujem to zjednodušene, ale verím, že si rozumieme.

2. Počas štúdia som hrával futbal, ale nešlo mi to veľmi, bol som málo obratný. Vždy ma zarmútilo a frustrovalo, keď prišiel kamarát a surovo ma o loptu obral. Myslel som, že na vine je hra samotná a jej pravidlá, že sa to inak nedá, každý chce vyhrať. Ale potom prišiel iný, ktorý bol výborný futbalista, pre ktorého bol futbal srdcovou záležitosťou. Nikdy ma surovo o loptu neobral, vždy mi dal šancu niečo sa naučiť. S ním bolo radosť hrať. To preto, lebo jeho cieľom nebolo zvíťaziť, ale mať radosť z hry. Tak mi pripadá aj kapitalizmus: Cieľom podnikania je zisk, nie spoločná radosť všetkých zúčastnených a preto je taký bezohľadný a drsný voči ľuďom i voči prírode. Otázka: Je futbal a jeho pravidlá sociálne spravodlivý?

Americký filozof Michael Walzer veľmi správne vydeluje viacero samostnatných sfér spravodlivosti, v ktorých platia rôzne kritériá toho, čo je a čo nie je spravodlivé. Jedna z takýchto sfér môže byť aj šport, v ktorom platia celkom iné kritériá ako povedzme v ekonomike či spoločenskej spolupráci. Iné takétio sféry sú povedzme sféra partnerského života, kde platí kritérium lásky a nie výkonu atď. Ťažko sa pýtať na sociálnu spravodlivosť v zmysle, ako sa tento pojem bežne používa, vo sfére lásky či športu. Je zásadný rozdiel medzi láskou, športom, sociálnou bezpečnosťou, náboženstvom a ekonomikou. Napríklad, zatiaľ čo v športe môže vyhrať iba jeden a ide preto o tzv. hru s nulovým súčtom (zero sum game), v rámci ekonomickej spolupráce môžu vyhrať všetci a môžeme teda dospieť k tzv. hre s pozitívnym súčtom (win-win game). Otázke športu sa venujem aj v knihe Späť k Marxovi?. Ako píšem, podľa určitých prinícpov spravodlivosti by bolo spravodlivejšie, ak by v zápase Juventus - Omonia Nikózia vyhrala Omonia, pretože Juventus je slávny klub a na víťazstve s futbalovým trpazlíkom z Nikózie mu až tak nezáleží. Viac by si víťazstvo cenila Omonia, čo napríklad podľa utilitaristického princípu klesajúcej hraničnej užitočnosti znamená, že by jej podľa spravodlivosti malo pripadnúť. Tak to ale samozrejme nefunguje. Šport je iná sféra ako ekonomika. A preto tam platia iné princípy, ktoré sa väčšinou točia okolo kritériá: kto je lepší a šikovnejší, ten vyhráva. Vy sa pýtate, či takéto niečo nemá platiť aj v ekonomike. Je tam však problém. Futbal ste sa vybrali hrať dobrovoľne, ale na trh dobrovoľne vstupovať nemôžete, ste doňho nútení vstúpiť, aj keď vám nevyhovuje. Predstavte si, že by vás niekto nútil hrať futbal, aj keď ste na futbal úplne ľavý, ale ste povedzme dobrý plavec. Ak by sa však za futbalové výkony rozdeľoval chlieb, umreli by ste od hladu. To platí aj pre trh. Predstavte si analogicky nadčasového umelca, ktorého dielo momentálne nikto nekupuje, a preto v rámci trhového mechanizmu umiera od hladu. Je to spravodlivé? Vybral si tento umelec trhový mechanizmus ako mechanizmus ohodnocovania? Nie, je naopak nútený hrať "trhovú hru", aj keď mu nejde. Niekto mu zobral základnú slobodu, hodil ho do vody a on nevie plávať a ani sa to nevie naučiť. Má umrieť od hladu? Podľa mňa určite nie. Treba sa zamýšľať nad tým, aké majú byť princípy spravodlivosti v rámci ekonomickej spolupráce. Tú si na rozdiel od športu nikto doborovoľne nevyberá...  

3. V matematickej teórii hier existuje problém zvaný "väzňova dilema". Keby väzni spolupracovali, mali by sa obaja lepšie. Ale keď myslí každý len na vlastný zisk, v súčte sa majú horšie. Ivan Mikloš na svojich stránkach obhajuje globálny kapitalizmus ako "win-win game", pretože získajú všetci, podnikateľ získa peniaze, zamestnanec výplatu a spoločnosť efektívne vyrobený tovar. Ako to vlastne je? Je kapitalizmus výhrou alebo prehrou pre spoločnosť ako celok?

Väzňova dilema je často využívaná v spoločenských vedách. Používa sa najmä pri obhajobe spoločenskej spolupráce, ktorá sa vypláca viac ako egoistické sledovanie svojich záujmov. Pravidelná aplikácia väzňovej dilemy v rámci malých komún, napr. kooperatív, by mohla viesť napríklad k tomu, aby bolo sebecké konanie oslabené a ľudia viac mysleli na spoločné záujmy. Preto s väzňovou dilemou pracujem aj vo svojej koncepcii. Čo sa týka interpretácie kapitalizmu ako win-win game, skúste túto ideologickú formulku o tom, ako si každý dôjde na svoje, vysvetľovať robotníkovi na Filipínach, ktorý pracuje 16 hodín denne pre korporáciu Niké a dostane 50 centov za hodinu, zatiaľ čo akcionár tejto korporácie zarobí ročne miliardy dolárov nehybne sa opaľujúc pri bázene v jednej zo svojich pätnástich haciénd. Svetové bohatstvo je dnes rozdelené tak, že 40% svetového bohatstva vlastní 1 percento ľudí, zatiaľ čo polovica sveta vlastní len jedno percento bohatstva. Žeby tá polovica sveta naozaj hrala hru s pozitívnym súčtom? Pravdou je, že ak má byť ekonomika efektívna, musí fungovať na deľbe práce. To znamená, že niekto je pekár, niekto podniká s IT, niekto je učiteľ, niekto robotník. Ak však podnikateľ zarobí milaradu dolárov ročne a robotník sto dolárov ročne, nie je to win-win game ani férová kooperácia, s týmto žiaľ s pánom Miklošom nemôžem súhlasiť.

4. Čo je to vlastne cit pre sociálnu spravodlivosť? Kde sa to v človeku berie? Uvedomujete si, že ho máte väčší, než priemer alebo než bežný fanúšik neoliberalizmu? Alebo ho má každý človek, len je zatienený chtivosťou zisku? Je chtivosť zisku protipólom citu pre sociálnu spravodlivosť? Respektíve čo vlastne bráni, aby sme ju tu mali?

Aj na tieto otázky existuje mnoho odpovedí, mnoho etických teórií, mnoho intepretácií. Nebudem ich bližšie rozoberať, pretože podľa môjho názoru na tom z hľadiska sociálnej spravodlivosti až tak nezáleží. Inak povedané, nezáleží na tom, či konkrétne ja alebo vy ste lepší človek, horší človek, či máte silnejší cit pre spravodlivosť, alebo nie, či ste morálnejší, poctivejší, férovejší, čokoľvek. Spoločnosť sa nemôže spoliehať na to, či sú ľudia dobrí alebo zlí. Aby prežila, musí prijímať normy spolupráce, ktoré by mal dodržiavať každý. Sociálnu spravodlivosť ako pojem môžeme vymedziť, aj keby sme boli všetci cynickí ako Ivan Karamazov alebo brutálni ako Charles Mason. To, že má povedzme Švédsko viac solidartiy vo svojom sociálnom systéme, neznamená, že každý Švéd je zákonite sociálnejší, solidárnejší či nebodaj vrelejší a láskyplnejší. Nejde tu o morálku jednotlivca, ale o spravodlivosť systému.

5. Neoliberalizmus mi pripadá ako lotéria: "Všetci sa môžte zúčastniť, každý môže vyhrať." V skutočnosti vyhrajú len niektorí, prehrajú mnohí a najväčší zisk má majiteľ lotérie. Napriek tomu ľudia vsádzajú v túžbe vyhrať. V neoliberazlime pôsobí síce ešte efekt tvorivosti - snaha vyrábať efektívne, čo je pozitívne. Ale v globále: Nie je neoliberalizmus patologickou hráčskou závislosťou?

Neoliberalizmus je ideológia, ktorá predovšetkým niekomu vyhovuje. A nie sú to malí, bežní ľudia, ktorým vyhovuje. Vyhovuje veľkým nadnárodným korporáciám, majiteľom penzíjnych fondov, ropným spoločnostiam, šéfom zbrojárkeho priemyslu a podobne. Korporácie, kartely, monopoly a veľké ryby sú nadšené z liberalizácie, pretože im rastú zisky, kolonizujú nové trhy, využívajú lacnú pracovnú silu z Tretieho sveta, zamedzujú konkurencii a prevalcujú všetko malé a menej vyspelé. K tomu si prirátajte podvody, ktoré už nikto nekontroluje, pretože neoliberálnou mantrou je deregulácia. A napokon si zoberte rabovačky v mene privatizácie a máte predstavu o tom, čo je to neoliberalizmus. Že efektívny? Ak by sme tu mali naozaj férovú trhovú konkurenciu malých výrobcov, tak môžeme naozaj hovoriť o efektívnosti. Ale keď konkrétny trh ovládne mamutia nadnárodná korporácia, tak aká efektivita, aký pokrok, aké pozitívne dosahy? Nemyslím si, že neoliberalizmus je dôsledkom hráčskej závislosti. V rámci kapitalizmu existuje systémový predpoklad k neustálej akumulácii kapitálu a ten dnes vyžaduje otvorenie globálnych trhov. Našlo sa preto ideologické krytie v podobe neoliberalizmu. Táto ideológia je nástroj a nikto na nej nie je závislý. Je niečím ako je zbraň hromadného ničenia. Niekto je závislý na tom, čo mu táto zbraň prináša - väčšie zisky, nové trhy, nové privilégiá. Avšak určite nie na samotnej zbrani.

6. V prípade globálneho kapitalizmu sú majiteľmi lotérie tí, ktorí vlastnia finančný systém. Dnes peniaze nie sú kryté ani zlatom ani prácou, ale súkromná centrálna banka FED (v USA) si ich vydáva, ako sa jej zachce a aj banky môžu do istej miery "vyrábať" peniaze. Dôsledkom je trvalá inflácia, ak si chcem ušetriť, povedzme na dom, moje úspory strácajú hodnotu, teda časť mojej odvedenej práce sa stráca niekam do neznáma. Kde, to vedia len mágovia s peniazmi a finanční žongléri s číslami. Nie je to síce Vaša parketa, ale premýšľali ste aj o tom, ako by mal vyzerať finančný systém v sociálne spravodlivej spoločnosti?

K tejto otázke len malá poznámka. Dnes nie sú peniaze kryté ničím, väčšina ekonomiky funguje na spôsob tzv. kasínového kapitalizmu. Kapitalistická ekonomika je už len o podvodoch a špekuláciách. Je tu však aj kapitalistická ideológia, ktorá ponúka malebný obrázok tvorivého a snaživého podnikateľa, ktorý sa vlastným úsilím dostal ku kapitálu a ten poctivou prácou zveľaduje. A je to tak fajn, keď je šikovný, nech má. Lenže táto ideológia iba zastiera to, čo sa naozaj deje. Vyhrávajú rôzne finačné skupiny napojené na banky, vlády, nadnárodné inšitúcie a veľký biznis, zisky sa kumulujú, malí snaživci nemajú šancu. Ten rozdiel je asi taký, aký bol medzi ideológiou komunizmu, podľa ktorej mal mať každý to, čo potrebuje a v spoločnosti mala vládnuť sloboda a harmónia a praxou v Sovietskom zväze, ktorá skôr pripomínala veľký koncentračný tábor. Vždy musíme vidieť rozdiel medzi praxou a ideológiou, inak sa staneme obeťami prázdnych ideologických hesiel a sloganov, ktoré nebudú mať žiadne krytie v praxi. Naše názory budú vyprádzenené ako kasínový kapitalizmus, v ktorom skutočná výroba odráža len mizivé percento toho, čo sa dnes obchoduje. Finančný systém alternatívnej spoločnosti však nechcem rozoberať, najprv si musíme ujasniť hodnotové otázky a potom uvažovať nad ekonomickým prevedením.

7. Z ľudského hľadiska: Ja osobne sa cítim úplne cudzo a ako vyhnanec v spoločnosti, kde sa ľudia bijú o ženy, kde sa bijú o vlastníctvo pôdy, o vlastníctvo životného priestoru v médiách, či proste o peniaze. A nie je to preto, žeby som nemal dosť športovej povahy a bojovnosti, naopak, vždy som bol zdravší a silnejší, než väčšina. Ale biť som sa dokázal len vtedy, ak išlo o spravodlivosť, nikdy nie o moje vlastné záujmy na úkor iných. Akoby som nebol ohraničený len mojou telesnou schránkou, ale mal aj širšie spoločenské cítenie. Pritom takýchto ľudí je veľa, ktorí sú v tomto lepší, než ja. Ale akosi ich nestretávam často a akosi títo ľudia nemajú dosah na riadenie spoločnosti. Otázka: Necítite sa niekedy cudzo v súčasnej spoločnosti, akoby ste boli z inej planéty?

Kapitalizmus nie je systém pre každého. Je výhodný pre tých, ktorí myslia najmä na seba, dokážu byť dostatočne bezohľadní, nemajú zábrany, častokrát ani morálne obmedzenia, skrátka, sú - ako sa dnes eufemisticky hovorí - flexibilní, ambiciózni a draví. V preklade tieto pojmy odkazujú na ľudí, ktorí sú bez chrbtovej kosti, karieristickí a egoistickí. Mnohí ľudia takí nie sú a preto na trh doplácajú. Môžu byť pritom častokrát šikovnejší, len sa nevedia predať. Môžu byť múdrejší, len nevedia predstierať hlúposť, keď je treba. Môžu byť hodnotnejší, len to nikoho nezaujíma. Ako som tvrdil už na začiatku nášho rozhovoru, aj takýto ľudia sú nútení fungovať v kapitalistickej ekonomike, hoci si ju slobodne nevybrali. Čo myslíte, nie je preto fér, aby sme sa bavili o spravodlivejšom rozdelení výhod, ktoré prináša trh? Alebo naozaj chceme, aby sme sa spoločnosť premenila na darwinistickú džunglu, v ktorej bude systém podporovať stále väčšiu a väčšiu krvilačnosť a nenávisť? Pretože tam sa dnes uberáme. A v mene ideologických zaklínadiel o efektivite si rumplujeme prírodu, tolerujeme príšernú chudobu a absurdnú nerovnosť, zbavujeme sa ľudskosti a premieňame na bezmyšlienkovité konzumné stroje. Pritom mi stále uniká, prečo by práve efektivita mala byť tá najdôležitejšia hodnota. Sme snáď počítače? Alebo ešte stále ľudia? Máte pravdu, niekedy sa cítim cudzo aj ja... 

Ďakujem pekne za rozhovor. Nabudúce ešte: O ekonomickej demokracii a kooperatívnom hnutí.

http://lubosblaha.blogspot.com/2010/12/rozhovor-o-spravodlivejsej-spolocnosti.html

Ľuboš Blaha, Milan Rusko

Komentárov (23)
  • Julo

    Aj tento rozhovor sa mi veľmi páči, hlavne fundované a mne humanistovi blizke odpovede pána Blahu. Neviem či v 89 roku tí ľudia na námestiach hrkali kľúčikmi tomuto dravému kapitalizmu, ale zdá sa že áno, veď ešte aj dnes je ich okolo 20%. No niektorí z nich sú možno aj bezdomovci a žobráci.

  • Milan  - Pekné

    Pekne a brilantne popísaná podstata kapitalizmu a jeho nehumánnosť. Dúfam, že tento rozhovor otvorí oči ľuďom, ktorí majú zatemnený rozum i srdce propagandistickým masírovaním. Dúfam, že ideológii neoliberalizmu už načisto odzvonilo, aspoň v srdciach tých, ktorí si článok celý prečítajú.

    Skutočne, kapitalizmus a jeho radikálna teroristická ideológia neoliberalizmu, je takým zlom na Zemi, zotročením človeka a degradáciou hodnôt, aké zrejme nemá v histórii obdobu. Napriek tomu tu máme ľudí, ktorí si to vôbec neuvedomujú.

    Ľuboš to pekne opisuje zo svojho ateistického a racionálneho pohľadu. Mňa však zaujímajú hlavne duchovné súvislosti:
    1. Kapitalizmus vyviera zo srdca, z chamtivosti a túžby po pozemskom raji, hoci aj na úkor iných.
    2. Kapitalizmus podporuje chamtivosť v ľuďom, bezduchý život v prepychu na úkor prírody a vlastnej duše.
    3. Prvým a základným krokom duchovnej cesty je nahradiť vo svojom vnútri chamtivý a egoistický pohľad spravodlivým, kde sa snažím byť rovnako dobrý k sebe ako aj k iným, vnímať seba ako súčasť celku.
    4. Čomu zodpovedá na spoločenskej úrovni odmietnuť kapitalizmus a hľadať sociálne spravodlivejšiu spoločnosť.

  • Julo

    Zdravím ťa, nakoľko máš záľubu v tom srdci, napíšem ti čo mi hovorí srdce, žalúdok aj mechúr, lebo to všetko zvykne reagovať na emocionálne stavy človeka, ale teraz vážnejšie.
    Z humanistického hľadiska najhumánnejším spoločensko-ekonomickým systémom sa javí socializmus so spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov a zdrojov s čo najspravodlivejším rozdeľovaním výsledkov práce na úrovni jednotlivých štátov spojených cez vzájomnú spoluprácu a podporu. Vychádzam aj zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv ako aj zo skutočnost, že ľudský život má konečné trvanie a nikto nemá právo vlastniť planétu Zem. Socializmus bol zámerne spájaný s komunizmom a totalitou v záujme o získanie teritórií a globalizácie kapitalizmu, ktorý aj na základe vedeckých analýz prechádza zákonite konjuktúrami a krízami spojenými z nepokojmi,vojnami, nestabilitou, životnými neistotami, sústavnym generovaním sociálne znevýhodnených skupin nezamestnaní, žobráci, prostitútky,zločinecké skupiny a gangy.
    Tiež si treba uvedomiť že socializmus je jedna vec a ktorá spoločenská vrstva sa ho zmocní je druhá vec, či to budú ľudia hodní, alebo nehodní, s demoktatickým a humanistickým zmýšľaním, alebo za každú cenu vládnutia chtiví, totaliťaci. Zatiaľ toľko, ale môžme pokračovať. Len tak "pro zasmání" ma napadlo, prečo sa už teraz akosi nehovorí o MIERI. No jednoducho preto lebo v demokracii, čím sa zakrýva kapitalizmus, sa toto NENOSÍ.

  • Milan  - Nehodní socialisti?

    A vieš, čím to je, že nektorí sú nehodní a mocichtiví? Teda prečo niektorí chcú moc a iní nie? Duchovná cesta ma naučila veľmi peknému vysvetleniu vnútornej motivácie činov človeka.

    Kapitalizmus z princípu tvorí biedu a vojnu. Lebo keď sa ľudia o korisť bijú, zákonite musí niekto o tú korisť prísť. Neviem, či aj Ty vidíš to úzke prepojenie medzi vnútrom človeka a systémom? Sú to vnútorné vlastnosti človeka (či dobré či zlé), ktoré vytvárajú spoločenský systém (či dobrý či zlý). A spätne spoločenské prostredie potom ovplyvňuje vlastnosti človeka a robí ho dobrým alebo zlým. Preto si myslím, že je nevyhnutná vnútorná premena človeka. Ty, Julo, si myslíš, že stačí rozum a výchova na to, aby sa odstránil negatívne ľudské vlastnosti? Duchovná cesta učí, že tá zmena musí prísť z oveľa hlbších hlbín duše. A duchovná cesta na toto má riešenie...

    Na rozdiel od toho, čo tu píšeš, Ľuboš hovorí o komunitarizme, to jest o socializme založenom na malých komunitách, kde sa ľudia poznajú a kamarátia. teda nie čisto štátny socializmus, aký sme tu mali. To je veľmi pekná myšlienka a približuje sa duchovnému vnímaniu, totiž že dobrý systém musia tvoriť dobre fungujúce komunity a tie zas dobre fungujúci jedinci...

  • Julo

    Zabudol som pripomenúť, kapitalizmus je založený na ľudskej prirozenosti, mať, vlastniť, socializmus na ľudskom intelekte a humanizme.

  • Milan  - Čo je ľudská prirodzenosť?

    Ani Ľuboš si nemyslí, žeby ľudská prirodzenosť bola zlá a chamtivá. (Viď prvý rozhovor s ním - Súvisiace články) Duchovná cesta si to tobôž nemyslí.

    Nie je možné vybudovať lepšiu spoločnosť bez hlbokej vnútornej premeny človeka. Až v jednote s princípom Bytia (Bohom) človek pochopí podstatu svojej chamtivosti a tak sa jej zbaví...

  • Julo

    Milan a ako sa dá dosiahnuť vnútorná premena človeka ak nie výchovou? Máš iný recept? Cez akékoľvek náboženstvá to nejde ukázala to história, má to plytký základ založený na ilúzii, malo by to vychádzať ľudského intelektu. Komunitarizmus predstavujú izraeltské kibusy ktoré tiež vyžadujú prijatie určitých pravidiel. Podnikanie bez plánovitého riadenia generuje chaos a nestabilitu systému. Áno silné štátne podniky aj komunitné či druýstevné podnilanie.

  • Milan Rusko

    Myslím, že 40 rokov vlády komunistov je dostatočným dôkazom, že výchova k premene človeka nestačí. Veď nás učili spolupatričnosti, vzájomnosti a čo je z toho dnes?

    Ja uznávam intelekt. Treba pochopiť, čo je správne a dobré a o to sa snažiť. A to aj robím. Duchovná cesta učí, že pri nakopení sa dostatku kvantity (teda pochopenia, čo je dobré), dôjde aj k zmene kvality. Udeje sa akási vnútorná premena človeka, to pochopenie sa dostane kamsi do hĺbky jeho duše a jeho skutky už nie sú rozumové, ale akosi automatické.

    Rozdiel je v tom, že duchovná cesta vychádza z toho, že my nevieme, čo je skutočne pravdivé a dobré, preto máme byť otvorení svojej vlastnej premene, samozrejme kontrolovanej aj intelektom aj citom aj okolím. Naopak, intelektuálna výchova spočíva v tom, že nejaký učiteľ povie: toto je dobré, tak treba žiť a nepripúšťa zmenu.

    Myslím, že rozhovor medzi nami je dostatočným prejavom toho, ako sa každý správame podľa Cesty, ktorej sme uverili. Ty nie si otvorený premene (pochopeniu druhej strany), ja zase komunikujem s Tebou a hľadám čo nového by som sa dozvedel.

  • Julo

    Milan, ja som si tú komunistickú výchovu osvojil a v tom čo si ty uviedol nevidím nič zlé. Prečo si si to ty neosvojil? Mňa nálepka komunistický, demokratický nepomýli, osvojím si čo je dobré pre mňa a spoločnosť. A premenu kvantity na kvalitu prevzal aj dialektický materializmus, môžem ti urobiť o tom prednášku na vašom stretnutí ak chceš, prečo to tu omieľaš. Je to od veci a od témy.

  • Milan Rusko

    Nepíšem od témy, lebo témou je: ako zmeniť človeka, aby sa stal zo sebca budovateľ sociálne spravodlivejšej spoločnosti. Myslím, že to je základná sociálna otázka dnešnej doby, ktorú nevyrieši ani prípadné nastolenie sociálnej spoločnosti zvonka.

    Hovorím o inom pohľade, aký má na to duchovná cesta v porovnaní so socialistickými a humanistickými ideálmi.

    Ja som si výchovu k ľudskejšej spoločnosti osvojil aj vďaka duchovnej ceste. Nielenže ma to lepšie naučila, ale mi aj veci do hĺbky ozrejmila.

    Ty si si komunistickú výchovu možno osvojil, ale neosvojil si si asi ešte schopnosť komunikácie, čo podľa duchovnej cesty je základom lepšej spoločnosti. Totiž správať sa dobre k druhému, neubližovať, to nestačí. Pre skutočne fungujúcu spoločnosť je potrebná aj miera vzájomného pochopenia, teda spoločenská spolupatričnosť, tretí stupeň Maslowovej pyramídy. Julo, existuje podľa Teba niečo ako spoločenská spolupatričnosť a ako by si ju chcel uskutočniť Ty?

  • Julo

    Človek patrí geneticky do skupiny cicavcov žijúcich v sociálnych skupinách, osamotený by dlho neprežil a z toho plynie aj spoločenská spolupatričnosť, len by bolo potrebné povedač čo si ty pod tým predstavuješ.
    A aký pohľad má na budovanie lepšej spoločnosti tá tvoja duchovná cesta? Ozrejmi to , ale nie tak, že veď stále ti to tu vysvetľujem a ty ma nechápeš. Musíš to riadne opísať, možno ťa pochopím.

  • Julo

    A hlavne v čom by tá cesta mala byť duchovná a ako sa líši od tej neduchovnej.

  • Martin Varsík

    Julo, ak chceš, skus si prečitat Milanove članky na tejto stránke.Su v sekcii Hladanie.Reku, už ked si na týchto stránkach, hádam si aj dačo prečitaš.
    Nie su dlhé, nie je ich príliš vela a možno tam najdeš aspon sčasti odpovede na tvoje otazky o duchovnej ceste.
    Pozdravujem Ťa
    Martin

  • Milan Rusko  - Odpoviem tu...

    Julo, konečne konštruktívna otázka! Ako postaviť lepšiu spoločnosť? A nemám Ti napísať aj učebné osnovy? :0

    Je to komlexná otázka na celý článok alebo knihu. Ale v základe:

    1. Jeden človek nič nevie, všetci ľudia všetko vedia. Čiže komunikácia. A tá je viac, než len výmena názorov, je snahou pochopiť, vidieť a cítiť veci na chvíľu očami toho druhého, zároveň je zrkadlom, v ktorom vidím lepšie seba samého a učím sa seba a okolie vnímať skutočne pravdivo. Vrchol komunikácie je v partnerskej láske - splynutí duší a v ostatných vzťahoch hľadáme jej napodobeninu a učíme sa jej.

    2. Rebrík - môže byť aj Maslowova pyramída, keď pocit bezpečia vytvárame odstraňovaním aj najmenšieho zrnka strachu, učíme sa spolupatričnosti bez akýchkoľvek pochybností a uznaniu bez akéhokoľvek pohŕdania. Odstraňovanie negatívnych stôp v našom podvedomí.

    3. Nepodmienená láska ako vnútorný stav bytia, spojená s všeprijatím, všeodpustením, všezmyslom a všedobrom.

    4. Rozpomienka na prvopočiatočný stav bytia.

    Je to stručné a plné neznámych pojmov pre Teba, ak niečomu nerozumieš, opýtaj sa skôr, než to odsúdiš. Samozrejme je to "výchova", ale oveľa náročnejšia, než výchova známa zo škôl. Nie je to len výchova racionálna, ale aj emocionálna a zážitková. Chce to oveľa viac trpezlivosti a snahy a sebaobetovania. Ale výsledok stojí zato...


    P.S.: S tými cicavcami si to pred svadbou povedal aj svojej nastávajúcej? Povedal si jej niečo ako: "Patríme do skupiny cicavcov a osamotení by sme dlho neprežili, preto sa zoberme!"? :D

  • Julo

    Martin prijal som tvoju radu aprečítal som Jeden deň Ivana Denisoviča,čiže Bežný život hľadača pravdy a zistil som, že o všeličom hovorí aj to potom odmieta a žije ničnehovoriacim životom obyčajného smrteľníka ako my ostatní. A ja že spasiteľ, čo objavil akúsi novú "duchovnú cestu" pre celé ľudstvo. Zatiaľ zdá sa ju ešte nenašiel, ale nech hľadá ďalej. Boha už údajne našiel, ale mnohí ho ešte stále hľadajú, ja somto už dávno vzdal. Toľko Martin na tvoj podnet.

  • Julo

    Milan to čo píšeš môžeš plným priehrštím akceptovať vo svojom živote, ale na opravu toho pohybujúceho kolosu sveta to nestači, preválcuje ťa to aj tým, že si zakladáš rodinu a Maslowova základňa je neúprosná.
    Ty ani ja tento svet nezmeníme. A ďalši vec stavať niečo na takom plytkom základe vo svete poznania a poznávania, kde iluzórny boh už nie je ani tvorcom ani autoritou je nezmyslom. To si mohli dovoliť Mojžeš, Mohamed, už menej Kristus ale v žiadnom prípade to nepomohlo vylepšiť ľudstvo, skôr ho antagonisticky rozdeľovalo tak ako to robia politické strany a skupina vlastníkov zlatého teľaťa a meča. Východisko by bolo možné v občianskej spoločnosti.Ale občianska spoločnosť by musela byť dostatočne vzdelaná, múdra, humánna v tom zmysle, že by plne akceptovala všespoločensky platné morálne princípy, ale opäť sa tu vynára prolém zabezpečenia dostatočnéj výživy a celkového sociálneho zabezpečenia čo súvisí s prijatým sociálno-ekonomickým systémom. Ale ešte raz Milan ani ty ani ja tento svet nespasíme, ale trochu môžeme k tomu pomocť, ozaj cez komunikáciu nielen medzi nami.

  • Milan Rusko
    Citácia:
    A ďalši vec stavať niečo na takom plytkom základe vo svete poznania a poznávania, kde iluzórny boh už nie je ani tvorcom ani autoritou je nezmyslom


    A ktorý je ten plytký základ? A kde spomínam iluzórneho boha?

    Citácia:
    mnohí ho ešte stále hľadajú, ja somto už dávno vzdal


    Nevzdal si, len to nenazývaš tým slovom. Nejdeš na koncert? Nepremýšľaš o spravodlivejšej spoločnosti? Neobdivuješ krásne počasie? Za tým všetkým sú ideály a tie ideály niekam smerujú. Je jedno, ako TO nazveme.

  • Martin Varsík

    Ahoj Julo
    Ivan Denisovič- :D
    Dobré, maš zmysel pre humor.Ale prečo si prestal hladat??? Tiež sa mi nezda, že by si to vzdal, zčinam si mysliet, že si velky bojovnik a dobrý chlap Julo.Som v praci, nemam moc čas na pisanie, ale dufam že zotrvaš v diskusii.Zatial sa maj
    Martin

  • Martin Varsik

    Ospravedlnujem sa, trosku mi to tu blbne, tak som to omylom poslal niekolkokrat. :ooo:

  • Milan Rusko  - Posmeškár Julo

    Ja v tom naopak nevidím zmysel pre humor, ale posmeškárstvo. Podľa mňa sa Julo ani nemá chuť správať konštruktívne, čiže tvorivo. Posmeškárstvo je deštruktívne vec. Beriem Jula tak, že on sa cvičí v rétorike, nie v komunikácii. :)

    Tak sa pocvičím aj ja: Videl som Proroka. Všetci ho obdivujú, ale neviem, čo na ňom vidia. Ráno vstal, raňajkoval, potom čosi hovoril, potom šiel na návštevu. Je to úplne obyčajný život, ničím zvláštny, tuctový. Videl som aj Vedca. Niečo písal, potom sa najedol. Úplne obyčajné. Nechápem, za čo mu udelili Nobelovu cenu, veď tú sme takto mohli dostať všetci.

    Vidieť obyčajné v neobyčajnom vedia mnohí, ale málokto vie vidieť neobyčajné v obyčajnom.

  • Julo

    ale málokto vie vidieť neobyčajné v obyčajnomTento pohľad na svet prenechávam ľuďom kráčajúcim po duchovnej ceste a BÁSNIKOM lebo aj takýto ľudia majú miesto na tomto svete, ale aj my obyčajní. Ale ponúkam pekný gospel: http://www.youtube.com/watch?v=1QGj2xgnN8A

  • Julo

    Som zvedavý ako sa tá adresa dá okopírovať, mne nie. Kedy to bude možné počítačoví odborníci?

  • Milan Rusko  - Oprava

    Opravil som Ti ten link - link treba označiť a stlačiť štvrté tlačítko zľava (zem s tou reťazou).

    Julo, pekné od Teba, že duchovných hľadačov dávaš blízko k básnikom a že im uznávaš právo na existenciu. Lebo sú to aj básnici a určite majú svoje miesto na zemi.

Len registrovaní užívatelia môžu pridať komentár!